Naše poslanie a hodnoty
Sme občianske združenie, ktoré sa venuje mladým ľuďom s mentálnym postihnutím a ich rodinám. Prostredníctvom voľnočasových aktivít sa snažíme predchádzať ich sociálnej izolácii.
Ako skupine špeciálnych pedagógov, dobrovoľníkov, priateľov a rodičov detí s mentálnym postihnutím nám nie je ľahostajné, že po skončení vzdelávania vo veku 20 rokov väčšinou ostávajú doma, alebo čakajú na umiestnenie v sociálnom zariadení.
Chceme, aby mladí ľudia s mentálnym postihnutím mali možnosť zmysluplne tráviť voľný čas, vytvárať kamarátstva a priateľstvá, mať pocit spolupatričnosti, že niekam patria, že sú užitoční a potrební.
Chceme, aby rozvíjali svoje zručnosti, talenty a záujmy, čo zvyšuje ich mieru samostatnosti. Pri plnení nášho poslania vychádzame z hodnôt akými sú prijatie, dôvera, bezpečie a úsmev.
Prečo sme vznikli
Janka (štatutárka OZ Charbel, dobrovoľníčka a priateľka).
Ja ako riaditeľka školy, do ktorej chodili mladí ľudia s mentálnym postihnutím, som často počúvala od rodičov vetu…“pani riaditeľka robme/robte niečo. Čo budeme robiť, keď u Vás v škole skončíme? Nedá sa u Vás opakovať aspoň jeden ročník? Spokojne môžeme aj prepadnúť?…čo bude s našimi deťmi, keď skončíme tri roky v tejto škole?“ Máme síce možnoť čakať na DSS pre ľudí s mentálnym postihnutím, tie sú však plné, alebo navštevovať DSS pre seniorov, kde je len vyššia veková skupina ako naše deti. Naše deti sú predsa mladí ľudia, ktorí sa chcú tešiť na priateľov, kamarátov aj keď s postihnutím, aby mohli vymýšľať rôzne „capiny primerané ich veku“.
S Veronikou ( priateľkou, kolegyňou – špeciálnym pedagógom, členkou OZ a dobrovoľníčkou) sme sa veľa rozprávali na túto tému. Čo robiť? Ako ďalej? Ako pomôcť rodičom týchto mladých ľudí s tým, čo vieme a robíme dobre. Potom sa stalo niečo, čo som nepredpokladala. Dostala som mozgovú príhodu, čo znamenalo veľkú stopku všetkému. Vôbec som netušila, či sa budem môcť vrátiť k svojej práci a k deťom s postihnutím.
Po roku sa môj zdravotný stav zlepšoval. Vtedy som si povedala, že sa budem snažiť nepremárniť ani jeden deň v poskytovaní pomoci iným ľuďom. Opäť som pracovala a stretnutia s rodinami našich absolventov pokračovali. Spolu sme trávili čas na oslavách narodením, v cukrárni, na prechádzkach v Budatínskom parku a pod. S Veronikou aj rodičmi sme sa vrátili opäť k myšlienke „čo a ako ďalej“. Veď o pár mesiacov mali deti ukončiť školu, a tým nadobro vystúpili zo školského systému a ostávali doma. A toto bola tá chvíľa, keď bolo rozhodnuté, že založíme občianske združenie s cieľom vytvárať priestor na spoločné komunitné zdieľanie sa so zmysluplne stráveným časom týchto mladých ľudí pod našim vedením.